My cítime alebo ja snívam

Autor: Lucia Zvedelová | 17.2.2016 o 1:38 | (upravené 17.2.2016 o 13:04) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  107x

 "keď nájdeš niekoho s kým dokážeš na chvíľu zavrieť hubu a spoločne zdieľať ticho, vtedy zistíš, že si našiel niekoho výnimočného." Boli to pre mňa len reči. Do momentu kým som nespoznala JEHO. Boli sme si blízky. Veľmi blízky.

Našim zas raz preplo. 10 dňový vzťahovo - utužovací pobyt v krásach parížskych uličiek. Celé to začalo nekonečnou 15 hodinovou cestou. Vďaka Bohu za to, že hudobný vkus som podedila a tak pre mňa bola cesta o niečo menším utrpením. Za celú dobu padlo akurát pár suchých vtipov o počasí a neodpustiteľné poznámky k môjmu množstvu batožiny. Nechápala som na čo ideme vôbec zachraňovať rodinné puto, keď sa ešte aj po ceste škriepime kvôli hlúpostiam.
Vykašľala som sa na to. Jednoducho strávim desať dní pripojená na hotelovej wifine. Prípadne zbalím nejakého sympatického Parížana. Pri slove sympatický som si okamžite predstavila JEHO. Čo iné ako predstavovať si ho mi ostávalo. Odkedy som prestala študovať v Prahe, nevídali sme sa. Nikdy sme úplne neprerušili kontakt, ale predsa len .. bez vidiny akéhokoľvek progresu vás veľmi rýchlo prestane baviť udržiavať niečo bez budúcnosti. Alebo .. možno len už nevládzete znášať ten smútok. Myslela som na neho často .. a veľmi intenzívne.

Paríž ... niekde som počula, že v daždi je najkrajšia. Po tom ako som strávila hodinu pred hotelom a sledovala ako moje kufre do nitky premokajú - dovolím si s tým nesúhlasiť.
"Dážď je pekný akurát keď sedíš v obývačke a s kávou v ruke ho sleduješ ako klope na okno." ozvala sa otcova poetická duša po tom ako mi v tvári zazrel to obrovské znechutenie voči celému tomuto výletu.
"Neboj Luci, bude to fajn. Trošku si oddýchneme." povedal mi ukľudňujúco. Mal na to talent. Na malý moment som si to dokonca aj vedela predstaviť ... 
"Luci, Luci, prosím ťa poď sem. Ja mu nerozumiem, on hovorí na mňa po anglicky, neviem čo chce." kričala mama od vchodu do hotela. Horko-ťažko som sa svojou lámanou angličtinou a rukami, nohami dohovorila s veľmi nepríjemným mladým pánom na vrátnici. Ty asi nebudeš môj sympatický Parížan. Skrslo mi v hlave, keď som od neho brala kľúče od našej izby. 
"Third floor. Do you understand me? Floor number three. Room three seven three..." speakoval na mňa Christien a oháňal sa rukami ako keby znázorňoval veterné mlyny. "...and NO, we have no elevator."
"Vyšľapala by som to aj na trináste poschodie, len aby som sa už nemusela pozerať na ten tvoj otrasný xicht. Thank you." dodala som s úsmevom a rýchlosťou vetra som sa vyparila aj s kuframi. 
Izba žiadny luxus, ale samozrejme ...
"Za tie peniaze veľmi pekné." spokojne hlesla mama a začala vybaľovať kufre do rozpadajúcich sa poličiek. Bože, prosím ťa, daj mi silu a pevné nervy ... nech to nejako prežijem. A víno, veľa vína.
Popoludní konečne prestalo pršať. Mama navarila večeru a ja som sa prelúskala cez tretiu kapitolu detektívneho románu. 
"Nejdeme sa prejsť?" spýtavo sa na mňa pozrela mama, keď sme umyli riad a ja som sa na ňu spýtavo pozrela, či to akože myslí vážne.
"No tak, kedy sa dostaneš zase do Paríža?"
"Len sa tu trošku poprechádzame, popozeráme, nech vieme kde čo je."
Tlačili mi naši do hlavy. NIE! Bola som rozhodnutá. To čo začínalo nevinnou prechádzkou zásadne končilo obhliadkou celého mesta. Mama bola v tomto neoblomná. Keby mohla, všetky pamiatky by si pozrela hneď prvý večer a potom by to opakovala počas celého pobytu.
"Dnes nie, som unavená z tej cesty, asi si pôjdem ľahnúť." zaklamala som. Nerada našim klamem ale nebolo iného východiska. Nemyslím si, že mi uverili, ale napriek tomu sa nachystali a odišli bezomňa. Konečne trošku priestoru na oddych. Vyliezla som na balkón a zapálila som si. Nefajčila som často ale v situáciách ako bola táto som naozaj mala chuť na cigaretu. Pod našimi oknami bola obyčajná ulička. Žiadna francúzska romantika, nič prudko výnimočné. Obyčajná ulica. A pod oknami modrá Kia pro ceed.
Presne v takej sa vozil ON. 
Znovu som sa neubránila spomienke .. a úsmevu. Bože môj, koľko času sme vtom aute trávili. Milovala som čas, keď sme boli spolu. Len sme sa tak rozprávali. Hodiny a hodiny úplne o všetkom a o ničom súčasne. A rovnako sme spolu dokázali zdieľať ticho. A aj v takýchto momentoch hodina trvala len pár sekúnd. V jednom z mojich obľúbených filmov sa hovorí že "keď nájdeš niekoho s kým dokážeš na chvíľu zavrieť hubu a spoločne zdieľať ticho, vtedy zistíš, že si našiel niekoho výnimočného." Boli to pre mňa len reči. Do momentu kým som nespoznala JEHO. Vtedy som tú výnimočnosť pocítila na vlastnom tele. A zbožňovala som ju.
Boli sme si blízky. Veľmi blízky. No nikdy nie viac ako nám situácia dovoľovala. Neznášala som všeobecne platné normy. Kto kedy rozhodol že vek, rasa, vierovyznanie alebo spoločenské postavenie môžu zasahovať do niečoho tak čistého ako sú city. Neboli sme pre seba stvorení, ale obaja sme chceli byť a to je podľa mňa omnoho viac.
Nakoniec som sa predsa len rozhodla prejsť. Vlastne .. nie. Rozhodla som sa ísť si kúpiť víno. Ani som sa neobťažovala vyzliecť z teplákov. Na nohy som si natiahla "tichojebky" a vybrala som sa do nočného Paríža - hľadať najbližšie terno. Zbehla som tri poschodia, kľúčik odovzdala večne neochotnému Christienovi a opustila som hotel. Z diaľky som zazrela to auto. Spomienky sa mi vynárali opäť a opäť a čím bližšie som bola, tým viac pálili ... chýbal mi.
Zastala som pred autom. Nedokázala som sa ani pohnúť. Celým telom mi prešli zimomriavky. Husiu kožu som cítila ešte aj na krku. Keby sa mi mohli zježiť vlasy, isto by sa tak stalo. Modrá Kia ceed mala českú ŠPZ. Do očí mi vytreskli slzy. Mala som pocit, že ma niekto trestá. Cítila som sa ako pred rokmi, keď som stála pred jeho autom a nezmyselne som odmietla nasadnúť .. len preto aby som s ním mohla byť o chvíľu dlhšie. Každý jeden moment v jeho blízkosti bol pre mňa najkrajší na svete. Cítila som sa uvoľnená, šťastná a milovaná ... ale opäť len do tej miery, do ktorej nám to svet umožňoval. Cítila som sa jednoducho sama sebou. A cítila som to iba pri ňom. Nechcela som o ten moment prísť. Osud to však zariadil inak, za nás, a bez nášho súhlasu. 
"Sorry madam?" ozvalo sa spoza mňa. "Do you have any problem with my car?" No výborne. Už len to mi chýba. Urevaná, roztrasená, v neznámom meste s neznámym chlapom. Zľakla som sa. Utrela som si slzy z tváre a poriadne som sa nadýchla. "No, I am really sorry." odpovedala som mužovi a pri odchode som mu venovala letmý úsmev na pol oka ... ...

Zastala som. Zavrela som oči a pokrútila hlavou. Blúznim. Pane Bože. Ja som sa zbláznila. Stála som pri aute ako prikovaná. Chcela som sa pohnúť ale nedokázala som to.
"Madam, are you okay?" hlas muža doplňovali jeho kroky blížiace sa ku mne.
"Stoj!" Vykríkla som. Kroky utíchli. Hlavou sa mi preháňali myšlienky cez spomienky. V očiach slzy, v srdci smútok, a na duši strach ... Čo ak sa teraz otočím a ...
"Luci?" ozval sa hlas majiteľa auta a ja ... pomaly som sa začala otáčať tvárou k nemu.
"Luci??" opýtal sa o niečo vzrušenejšie. Hlas sa mu triasol. 
Neverila som. Neverila som tomu čo vidím, ani tomu čo počujem ... verila som len tomu, čo som cítila. Bol to ON. Stál predomnou v nočnej Parížskej uličke a v ruke zvieral kľúče od auta. Tri roky. Boli to tri roky čo mi zmizol zo života a dnes .. teraz .. stál tu. Predomnou. Dva kroky odomňa. Stačilo natiahnuť ruku a mohla som sa ho dotknúť.
"Erik." predrela som cez hrdlo a neubránila som sa slzám.
"Pane Bože." povedal a už nečakal ani sekundu. Objal ma tak silno ako ešte nikdy v živote. Stále som tomu neverila. Obchytila som ho rukami a hlavu som si oprela o jeho hruď. Cítila som jeho vôňu. Zbožňovala som ju. ... jeho hlas. ... jeho ruky. V jeho objatí som sa zrazu cítila byť v bezpečí. Ako vo vlastnom svete. S vlastnými pravidlami. V jeho objatí na chvíľu prestávali existovať tie všeobecne platné normy. Vtedy bolo všetko možné. Vtedy som ho mohla bezhranične ľúbiť a on mohol bezhranične ľúbiť mňa. Bol to svet v ktorom neexistoval už nik. Len MY.
Po chvíli sme sa od seba predsa len odtiahli. Ľavou rukou ma stále držal okolo pása, pravou mi utrel slzu z líca, prezrel si ma a povedal : "Tri roky. Môj Bože, už sú to tri roky ... a ty si stále nezmenila účes?" Zasmiala som sa. Milovala som jeho schopnosť rozosmiať ma na počkanie. Nech sa čokoľvek dialo, nech som sa akokoľvek cítila, vždy presne vedel čo má robiť, aby som bola šťastná.
"No tak Lu, spomínaš si, čo som ti hovoril o slzách?" ako by to bolo včera, keď mi citoval Ann Jellicoe.
"Pamätám. ...a predovšetkým nech rozpráva a nech sa smeje a podľa smiechu vždy zistíš, ako ďaleko si pokročil..."
"...a preto ženu nikdy nemôžeš nechať plakať. Sprav čokoľvek pre úsmev na jej perách a ona ti to vráti stonásobne." povedal a opäť ma nechal stratiť sa v jeho náručí. 
Neviem. Vlastne som nikdy nevedela, či som mu to naozaj dokázala vrátiť. Robil ma najšťastnejšou ženou na svete len tým, že bol pri mne. Hoc medzi nami v očiach celého sveta nikdy nič nebolo, my ... ja som to cítila inak. Ja som cítila, že medzi nami niečo je. Niečo silné, nadpozezmské, nekonečné a krásne. A .. ani dnes neviem či to ON niekedy cítil. Milionkrát mi skrsla tá otázka v hlave. Miliónkrát som mala na jazyku tú obľúbenú fárzu "ako to vlastne je?". Celé dni a noci som dokázala polemizovať nad tým, či to čo bráni môjmu svetu byť dokonalým sú naozaj len všeobecne platné normy...
Tri roky som mala na to aby som premýšľala. Čo spravil a nemusel .. čo nespravil a mohol ... čo chcel spraviť a mal strach .. čo spraviť nechcel? Miliónkrát. A veľmi dobre viem, že odpoveď by som dostala ... ale. Asi som sa jej bála. Páčilo sa mi to naše malé tajomno. Pocit niečoho zakázaného, niečoho o čom sme vedeli len my .. alebo skôr o čom som ja snívala. Či tak, či tak .. keď bol pri mne, vždy som bola šťastná. A to bolo niečo, o čo som nebola ochotná prísť.

Ale ak sa to raz dozviem ... budem o tom písať :)
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?