Desí ma o tom už len písať. Bojím sa lásky, priam sa jej desím. Desím sa všetkého čo so sebou prináša. Všetky tie pocity neistoty. Všetko to, čo musíte prehryznúť, čo musíte zabudnúť, aby ste boli schopný naozaj ľúbiť. Všetko, čo je a pritom nie je, pretože vy nechcete prísť o ten pocit, že ... ech ... milujete a ste milovaný ... nie. Neviem o tom ani písať s láskou, lebo ma to naozaj desí. Neviem, či som z niečoho mala väčší strach ako z toho, že sa zaľúbim. Možno sú to len prázdne reči, samozrejme, že mi nie je lepšie samej. A predstava, že by som sama nebola, je v podstate celkom prijateľná, Kým to človek vníma ako film. Plátno .. kým to len sleduje. Necíti. Kým je to o tom, že sa pozeráte na človeka, ktorého ľúbite, je to v poriadku, kým necítite to všetko okolo toho.
Inak, v tejto časti, by som chcela všetkých poprosiť, aby sa vyhli tomu, že neviem, čo je láska, že je to to najkrajšie, že "akým právom" si "dovoľujem" o tom takto rozprávať. V poriadku. Možno neviem, čo je láska a možno ju odsudzujem neprávom, ale rovnako ako sa ja nepletiem do vašej zamilovanej hlavy sa prosím vy nepleťte do mojho egocentrického, žiaľom prepchatého srdca.
Nemám na to silu, nervy, chuť, náladu .. nemám na to nič. Na celý ten stav, kedy sa budeme tváriť, že sme tu len jeden pre druhého, že na nikoho iného nemyslíme ... NIE NIE NIE NIE! Nemám to rada, nemám to vo zvyku, nemám to v pláne. Radšej budem do konca života sama ako čo i len na jeden deň prežiť v skratké ktorýkoľvek zo svojich vzťahov. Lebo mne to za to nestálo! Nie. Nestálo .. ani jeden z nich za to nestál. Ani jeden nebol taký pekný aby stál za to trápenie ktoré nasledovalo potom, ako sa ukázalo, kde je pravda. ANI JEDEN JEDINÝ. A už to nechcem. Už nechcem pozerať do očí človeku, ktorý sa urputne tvári, že to čo je medzi nami, je naozajstné a vzájomné .. aby mi po pár mesiacoch povedal, že zrazu to zmizlo? .. že už to tak necíti ... a že .. mu to vlastne ani nie je ľúto ... tak nech .. ja už to proste nechcem. A nedávam to.
Už naozaj nevládzem, naozaj sa bojím. A viem, že to príde. To je na tom to najdesivejšie. Viem, že raz to príde ..
→ writen by wine ←
ten moment kedy je zrazu všetko toto, to najkrajšie na svete. Kedy to chcete zažiť znova, celé to "ľúbim ťa" a "naozaj mi na tebe záleží" a dokonca tomu budete aj veriť. A budú to najkrajšie dni vášho doterajšieho života .. aspoň teda môjho .. lebo na tú chvíľu, na ten malý, malililinký moment, to bude naozaj. Bude to skutočné. Budete to cítiť a budete veriť tomu, že to cíti on. Napriek tomu, že to možno vôbec nie je pravda. Bude Vám to jedno, lebo budete šťastná.
Hahaha ..
a po smiechu príde plač a nič netrvá večne a tak ..
takže to proste aj tak skončí, rovnako jak všetky tie dokonalé momenty pred tým .. čo už.
asi to je nejaký posratý kolobeh, ktorým si treba prejsť alebo ja neviem čo ...
a je mi to už naozaj jedno.
teraz .. teraz je mi dobre.
nie, teraz mi naozaj nie je dobre. Som sama, a nie sama ako sama, som osamelá. Áno, lebo nemá kto byť pri mne a nie, nie je dobre .. ale je mi kurva omnoho lepšie ako mi kedy bolo s akýmkoľvek z nich.
