Lucia Zvedelová
Neúcta a radodajky
Všímam si, že vo svete rastie neúcta. Neúcta celkovo ako taká, voči všetkému a všetkým. Ale najmä vo vzťahoch ...
Všímam si, že vo svete rastie neúcta. Neúcta celkovo ako taká, voči všetkému a všetkým. Ale najmä vo vzťahoch ...
Si ... ..... vo svete pod škrupinkou, Som ... ....... vo svete čierneho vzduchu, Mohli sme byť ... ......
Raz za čas zhoríme, a v tom to je. Sme .... .... príbeh na pokračovanie .... .... blízko exspirácie ....
Konce nie sú ... Iba príbehy Zbieraš fotky z pahreby a hľadáš v nich niečo, čo v nich nikdy nebolo A keď to raz zmizne, pri srdci ťa hryzne ten nekonečný pocit že aj tak si tu sám. Neviem, či sa pozbieram.
I can't pretend I feel allright, I can't pretend I am okay, when u again broke my hearth when i feel unreal pain.
Naše večne neexistujúce MY dnes naposledy zaniklo. Nechalo za sebou pár sĺz, bolesti a komédií poznačených tragikou.
Človek je zvláštny, sťa milióny básní na zdrape papiera. Človek je zvláštny, túži byť šťastný, no na spomienky umiera.
Zatvára oči keď ide snívať, žiť život čo nedožičil úsmev na každý deň. ... krutá beznádej ...
...plačeš pre hluchonemú hudbu a samotu plyšového maca ...
Mám rada svoje básne, a milujem tvoj úsmev, keď ich čítaš a záblesk v oku, keď zistíš, že sú o Tebe. A o čom inom písať??
Chýbaš mi,a momenty keď slováboli viac než činy.Chcem to zažiť znova!Je neskoro ...Obaja sme iní.
Ešte pár krát sa na mňa falošne usmej, a nazvi ma priateľom. Podaj tú ruku čo podstrčí nádej, až potom sa staň bremenom
Večer čakať kým sa svetlo zhasne,a o pol jednej ráno začať písať básne,Nečakať nový začiatok ale rýchli koniec,nechcem počuť žili šťastne až do smrti,chcem počuť zvoniť zvonec. A kde v tejto hre je vlastne človek?Tam vzadu, zakrýva ho strom.Lebo v tejto hre, má človek pravú tvár,je to len dôveru zneužívajúci stroj.
Zatvárala som oči, tajila som dych. Mohla som skočiť, neotočil by sa ani jeden z nich. ................................................................................
Cukor zmenil sa na v riasenke zmáčané slzy,a srdce hovorí ti, že ma to mrzí,no rozum to odmieta príjmať.V bolesti necháš ma zvíjať........................................